Po 11 mesiacoch som doma. Kde sa ten rok stratil? Veď sa som len včera odchádzal.. presne takéto otázky som si kládol keď som 2. júla prišiel domov. Nič sa nezmenilo. Teda mamka dosť schudla inak nič nové. Viete, to staré známe prostredie v ktorom som som žil 17 rokov, ľudia bicyklujúci po uliciach, dôchodci so šatkami na hlavách, zvoniace zvony kostola na námestí, žiadne mrakodrapy, žiadny McDonalds, Taco Time, KFC a podobne…. jednoducho starý známy skalický životJ

Často sa ma ľudia pýtajú ako som sa vysporiadal s príchodom, či som si už zvykol a podobne…  No verte mi, ono to nie je ľahké, keď ste 11 mesiacov stredobodom pozornosti, ľudia vám chcú ukázať čo najviac, stále sa niekam cestuje, vôbec sa nenudíte. Dovolím si povedať že to je asi najväčší problém s ktorým výmenní študenti bojujú po príchode… Zrazu prídete domov musíte sa učiť na komisionálne skúšky (vôbec sa vám nechce) no dookola si opakujete že ten rok za to stál a nútite sa učiť.. áno niečo takéto mi prebiehalo hlavou keď august prichádzal do konca a ja som sa musel už vážne začať učiť. Nakoniec som ich zvládol na dvojky a trojku s čím som nadmieru spokojný.

„Ono to nie je len o jednom. Nech sa máte v zahraničí akokoľvek dobre, najväčším dôvodom prečo ísť domov je rodina a kamoši.“ Počas roka som sa necítil homesick (smútenie za domovom), no ku koncu som už mal pocit, že už je čas ísť, veď doma je doma. Je to super byť naspäť s rodičmi, súrodencami, kamošmi J

„Neblázni veď si tam bol iba rok“

Veľakrát som sa stretol s tým, keď mi ľudia povedali že tu som žil 17 rokov a teraz robím veľké scény že sa mi nechcelo ísť domov. No ono to nie je len tak, nech sa páči, skúste si ísť na rok do zahraničia, vystriedať 3 rodiny, ktoré sa k vám správajú akokeby ste sa v nich narodili. Rodičov, ktorí vás majú ako za svojho.. súrodencov pre ktorých ste bratom.. spolužiakov, ktorí nerobia rozdiel z toho že ste inej národnosti, inej rasy… Ono to nie je len vstávanie, spanie, chodenie do školy a stále dokola.  Prídete do kontaktu s ľuďmi ktorých ste dovtedy nepoznali, postupne sa stanú vašimi priateľmi, najlepšími kamošmi a je jedno či majú 20 alebo 70 rokov, či chodia do rovnakého kostola ako vy, alebo aké majú sociálne postavenie…. no majú jeden úmysel – spraviť váš rok v ich krajine čo najpestrejší, nezabudnuteľný, aby ste sa cítili ako doma.